Byť láskavý nestojí čas ani peniaze (PORTO-04-SK)

Jozef má 22 rokov a je obeťou rodičovského násilia a navštívi oddelenie mestského úradu. Keď vstúpi, zamestnanec ho ignoruje a nenadväzuje s ním očný kontakt. Keď ho Jozef pozdraví, nevráti pozdrav ani sa na neho neusmeje.

Po vysvetľovaní svojej situácie je kritizovaný za to, že sa snažil situáciu vyriešiť len teraz. Jozef sa automaticky cíti vystrašený a v pohotovosti, očakávajúc hrozbu a cíti strach. Cíti, ako jeho srdce bije silno, akoby mu chcelo vyskočiť z hrude a cíti závrat a brnenie v rukách. Jediné, čo chce urobiť, je utiecť odtiaľ, ale necíti silu v nohách. Už viac nemohol počúvať ani odpovedať na to, čo mu hovoril pracovník úradu.

Zamestnanec si po chvíli uvedomil situáciu a okamžite zmenil svoje správanie. Ospravedlnil sa za spôsob, akým s ním komunikoval a vysvetlil, že mal veľmi ťažké prípady tesne predtým ako prišiel. Zdôraznil, aby sa Jozef necítil vinný za to čo sa mu stalo, a že sa mu podarilo upozorniť na svoju situáciu. Pracovník úradu uviedol, že by úplne pochopil a bol by v pohode s tým, ak by chcel Jozef radšej hovoriť s iným zamestnancom, ktorého môže zavolať;

Medzitým mu dal pokyny, aby sa zameral na niekoľko objektov v okolitom prostredí, aby zaujali jeho zmysly, ako spôsob, ako ho rozptýliť od nepríjemnými telesnými pocitmi, ktoré prežíval;

Keď prišla kolegyňa, povedala, že je jej ľúto, čo sa stalo. Nová úradníčka reagovala empaticky, čím dala najavo, že chápe náročnosť situácie a pozorne si vypočula žiadosť. Dodržiavala všetky kroky protokolu služieb klientom a používala zručnosti prítomného a vnímavého správania, ako sú otvorené otázky, povzbudenia, parafrázovanie a zhrnutie. Na konci mu povedala, že jeho reakcie môžu byť spôsobené traumou a vysvetlila, kde by mohol získať viac pomoci, ak by to chcel.

Spýtala sa ho, či mu môže pomôcť s inými problémami a rozlúčila sa.