Aj my sme obete (PORTO-05-SK)

Peter a František, obaja 20 rokov, utiekli zo svojej krajiny, pretože vedeli, že budú naverbovaní, aby bojovali v armáde, a nechceli tak urobiť pre vojnu, v ktorú neverili. Študovali medicínu a všetko, čo chceli, bolo zachraňovať v budúcnosti životy.

Vo svojej novej krajine prišiel Peter a František na mestský úrad. Pýtali sa, ako by mohli pokračovať v štúdiu v tejto novej krajine, ale povedali im, že pretože nemajú postavenie utečenca, nebude ľahké získať to, čo chcú.

Peter bol viditeľne znepokojený. Vyzeral vystrašený a sotva prehovoril. František vysvetlil zamestnancovi, že sa stali „zlými“ v očiach každého. Boli uväznení, bez minulosti alebo budúcnosti, bez domova a bez krajiny.

Zamestnanec, ktorý je informovaný o traumách a odborne vyškolený:

• uzná Petrove príznaky ako prejavy psychologickej krízy;
• akceptuje správanie a reaguje s empatiou, pričom uplatní jej zložky v rámci prieskumu, validácie, podpory a rešpektu;
• pomôže normalizovať Petrovo dýchanie a pokúsi sa ho rozptýliť od sústredenia sa na pocity v jeho tele. Pomôže mu spomaliť tempo dýchania a požiada ho, aby podrobne opísal niektoré predmety, ktoré vidí.

Keď sa Peter upokojí a symptómy ustúpia, zamestnanec oboznámený s postupmi zohľadňujúcimi traumu:

• vysvetlí Petrovi, že reakcia, ktorú práve mal, by mohla súvisieť so skúsenosťou psychologickej traumy a že každá osoba reaguje inak;
• navrhne svojpomocný vzdelávací materiál so stratégiami, ktoré pomôžu Petrovi a Františkovi vyrovnať sa s ich úzkosťou;
• prisľúbi, že získa viac informácií o tom, čo je možné urobiť za týchto okolností, a naplánuje nové stretnutie o niekoľko dní neskôr;

okrem toho ich pre ďalšie informácie odkáže na ďalšie služby siete miestnych partnerov v oblasti duševného zdravia.