Herbert čaká v rade (WIN-02-SK)

Pred úradom práce čakala veľká skupina ľudí v súlade s očakávaním zabezpečenia nového začiatku. Medzi nimi stál muž menom Herbert, ktorého vystrašené oči rozprávali príbeh o tragédii a strate.

Herbert prežil zničujúcu vlakovú nehodu, ktorá si vyžiadala životy mnohých ľudí. Traumatická udalosť ho poznačila, fyzicky aj emocionálne. Spomienky na tento osudný deň zaťažovali jeho dušu, narušili jeho ducha a zanechali ho v stave neustáleho stiahnutia sa a apatie.

Keď Herbert stál v rade, obklopený hlasmi, jeho myseľ sa stiahla a zaplnilo ju zúfalstvo. Zvuk rozhovorov, kedysi symfónia ľudského spojenia, sa stal ohromujúcou kakofóniou, ktorá odrážala chaos nehody. Každý hlas, každé slovo, akoby sa zlúčil do strašidelných výkrikov, ktoré v ten tragický deň prebodli vzduch.

Jeho ramená klesli a jeho oči sa vzdialili, dutá prázdnota nahrádzala iskru života, ktorá v ňom kedysi bola. Svet okolo neho sa stal vzdialeným a nedosiahnuteľným, jeho srdce bolo zahalené v škrupine úzkosti.

Ľudia čakajúci vedľa neho si všimli Herbertovu uzavretosť, ktorá bola v ostrom kontraste s nepokojom ostatných ľudí. V rade sa ozýval šepot, v ktorom sa prelínal súcit a obavy. Niektorí ľudia sa domnievali, že pod Herbertovou apatiou sa skrýva hlboko zakorenená bolesť, trauma, ktorú treba ešte riešiť. Toto správanie si všimla Ema, ktorá zašla za pracovníčkou úradu. Tá bola vyškolená v postupoch zohľadňujúcich traumu, ale nakoľko mala iných klientov, poprosila Emu o pomoc a poradila jej ako postupovať.

Ema sa podľa rady pracovníčky úradu priblížila k Herbertovi a svojou prítomnosťou a srdcom plným empatie sa naladila na jeho mlčanie, čím mu vyjadrila tiché porozumenie. Neboli vyslovené žiadne slová, pretože vedela, že ticho je niekedy väčšou útechou ako prázdne slová.

Ema položila jemnú ruku na Herbertovo trasúce sa rameno, akt solidarity a súcitu. Jej dotyk  prelomil jeho stiahnutie a apatiu a pripomenul mu, že vo svojom boji nie je sám.

Emina prítomnosť pôsobila ako záchranné lano, ktoré ho pomaly vyťahovalo z hlbín jeho traumatických spomienok.

Ako sa rad posúval vpred, Ema zostala pri Herbertovom boku ako tichý zdroj podpory. Samotná jej prítomnosť mala utešujúcu váhu, uzemnila ho v prítomnosti a pripomenula mu, že stále existuje svet, ktorý stojí za to žiť mimo tieňov jeho minulosti.

Postupne Herbert začal znovu získať svoj pokoj. Jeho telo sa narovnalo a jeho pohľad sa presunul od strašidelnej priepasti k tváram okolo neho. Rozhovory, ktoré ho predtým ohromili, ho prestali desiť.

Wolfgang Eisenreich, WIN